Súťaž a séria príspevkov o „éčkach“ mne osobne priniesla mnoho informácií, ale aj výmenu skúseností a názorov s ostatnými rodičmi (prevažne maminami). Po „hitovkách“, ktorá sladkosť, nápoj a polotovar sú najéčkovatejšie nasledovala fáza skúseností zo škôlok, pobytov u starých rodičov a návštev, ktoré sa snažia zavďačiť „niečím dobrým“ (tzn. sladkým).

To už sa posúvame od informovanosti a vlastného presvedčenia k presvedčovaniu iných, argumentácii a diskusiám. Niekedy k tolerancii, inokedy nepochopeniu. Aké ťažké je často vpašovať aj do domáceho stravovania niečo „BIO“ či „RACIO“ či čokoľvek, čo sa vymyká denným stereotypným jedálničkom!

Aké ťažké je presvedčiť (či prosiť o rešpektovanie) starých rodičov či naozaj milú susedu! A ako ťažko sa vysvetľuje v obchode dcérke či synčekovi, prečo NIE TENTO džúsik, prečo NIE TÁTO čarovná lízanka farbiaca jazyk (No nezasmiali by ste sa na ultrazelenom jazyku? Mať 4 roky je úžasné!!). Jéj, alebo TÁTO, čo praská pri cmúľaní alebo TÁTO s tým krásnym obrázkom a ešte aj tetovačkou naviac!!

Čo odpovedáte svojim deťom v obchode?

Čo odpovedáte svojim deťom v obchode? Naozaj ma to zaujíma. Dôvod je jednoduchý. Moje mamičkovské presvedčenie som sa snažila postupne prenášať na nášho syna. Mám pocit, že sme prekonali niekoľko etáp. A teraz príliš neviem, ako ďalej.

ETAPA 1:
Do 1 roka to nebolo až také zložité. Bábo nebehalo, v obchode sedelo v kočíku či v sedačke, papalo, čo mama dala do rúčky či na tanier. S nechutenstvom sme veru problém nemali. Pochúťkou číslo jedna bolo jablko a to nám zostalo dodnes. Prvý šok – pani predavačka ponúkla lízanku. „My také ešte nepapáme. Ďakujem.“ Jej začudovanie: „Ale veď už má zuby.“ Aha. Na druhý raz sa ma snažila presvedčiť, že tá lízanka je dobrá, ovocná :-). Na tretí raz sa so mnou nebavila. Kým som balila nákup, strčila nášmu 10 mesačnému (!!) lízanku do pusy (keď už má TAKÚ matku, vlastnému decku nedopraje!!). Lízanku som demonštratívne vymenila za jablko. A zmenila som obchod.

ETAPA 2: do asi 2,5 roka
Dieťatko už behá, skúma, je zvedavé. Všadebolka zaujíma v obchode všetko, všetko je očarujúce. Zaujíma ho, čo papajú ostatné detičky na ihrisku. Osvedčilo sa mi nosiť čistú vodu (umyjú sa ňou aj ruky :-) ) alebo nesladený čajík, jablká, hrušky, koláč pre najmenších alebo hrozienkové keksíky. Zatiaľ to dieťatku stačí a ostatné deti si rýchlo zvykli, že nosíme LEN vodičku, jablká a „koláčiky“. Radi sa podelíme, zväčša im chutí a o ich gumené rybky, chipsy a pod. nemáme zatiaľ až taký záujem (jablko je jablko). Niekedy už použijem vetu: „My také nepapáme.“

ETAPA 3: kritický 3. rok
Dieťatko rastie a pýta sa: „Čo chlapec papá? Aj mne!“ Zväčša zaberie obsah nášho ruksaku opäť s ovocím alebo celozrnnými buchtičkami či koláčikmi. „My také nepapáme,“ už nie vždy zaberie. Majiteľ malej hlavičky len ťažko chápe, prečo menšie deti od neho papajú tie krásne balené vecičky. „My také nepapáme,“ už nezaberá vždy ani u starých rodičov, návštevách a známych („veď už je veľký, veď len na Mikuláša, veď to nemá každý deň, veď doma mu nedáš, veď...“). A tak to s malým skúšam rozprávkou o farbičkách, o našom tele. A premýšľam, či je to tá správna cesta. V obchode už začíname nakupovať bez vozíka. Teším sa, že malý presne vie, aké jogurty, mlieko, cestoviny kupujeme. A som zaskočená, keď pred tým, než kúpime niečo menej časté, dôkladne obzerá obal a až keď ho „prečíta“, spokojne vloží do košíka. A kŕmi babky rečami o farbičkách v jedle.

ETAPA 4: chodíme do škôlky
„Mami, vieš čo? Miško pije kofolu. A prečo ja nemôžem kofolu? Som od Miška starší.“
„Mami, prečo my nepapáme párky?“
„Mami, čo to papá Peťko? „Hranolky s tatarskou.“ „A to je čo?“
„Mami, kúp mi toto. Mne to chutí aj keď je to farbičkové. Uvidíš, nebude ma bolieť bruško.“

... pozná niekto z Vás tú správnu odpoveď???