Po nejakom tom mesiaci bezdomovia oko človeka (odteraz sa pisateľ bude označovať ako „človek“) vzhliadlo divú stráň. Hlboko pod stráňou potok, asi toľko nad stráňou horský chrbát. Dom, starý hlinený „vaľkový“ dom, ktorý dobre hreje, keď sa oň staráte, stál uprostred. Časť strechy odfúknutá. Starý sad porastený slivkovou húšťavou. Zvieratá? Líšky a srny. A podľa pomerne čerstvých stôp medveď. Najbližší dom kilometer na východ, najbližšia dedina štyri a pol kilometra za ranným slnkom. No, človek, odteraz si vrchár...

Výzvu na strelnú zbraň neprijal – človek mierový je silný v duchu, nie v zbrani. Aspoň si zober dobrého psa, čuvača. Hej, podaroval ho očovský bača. Časom pribudol kocúr – dom dával neprirodzene dobrý úkryt hrabošom aj myšiam. Priniesli ho dedinčania. Chudý, škamravý, s hlavovou prašivinou. Aj Borka – prevažne čuvač – mala obávanú červenú prašivinu. Dnes obe zvieratá sú mocného vzrastu, kocúr urastený krásavec, Borka má šesť nádherných šteniat a ani stopy po prašivine (klop klop klop).

Prišla prvá zima. Pre osamelého novovrchára tvrdá a poučná. Chystanie dreva za chodu, zapaľovanie ohňa výhradne ocieľkou, žiadna pec, len petríky, ráno z úst vyzrážaná para. Keď sa presilíš, sám sa liečiš. Pod nohami Matka Zem a nad hlavou a všade – Všeduch. Inej istoty nieto. Keď sa minie múka na suché placky, ešte sa spod snehu dajú vyhrabať sladké zemiaky.

A potom jar. Prvé oranie. Chvála Matke Zemi. Do prvej brázdy zaoráš hlinenú kraslicu. A ľahneš si na Zem ako na ženu. Koňom musíš presekať cestu cez tŕnkovo-šípovo-brezovo-osikový prales. Mozole, krvavé šrámy. Klčovanie ako v čase osídľovania krajiny starými Slovenmi. A aj mladými.

Sadenie zemiakov. Ovsa. Nevoláš pomoc, všetko čo sa dá si robíš sám. A potom záhrada – priláka ľudkov, sadenie, siatie. Fazuľa, kapusta, kalerábky. Všetko čisto prírodné, bez hnojiva, len starý maštaľný hnoj. Cibuľka. Aj paradajky a papriky, priesady sa chytili. A reďkovky, júj, aké krásne. Chvála Perúnovi, aspoň niečo spŕchlo, aj keď ľudia trhovnícky silno narušili Matku prírodu. Sme sa nanosili vody vedrami. Zavlažovanie, veľmi dômyselne vydlabané, kvôli suchám priviedlo k záhrade v najhorších týždňoch len pár kvapiek.

Leto je dobré pre hľadačov dobrodružstva. Na jeseň im klesne nálada a v zime si zase sám. Tentoraz s prvou úrodou. Malou. A so stádom kôz. Neveľkým. A s koníkom huculským. Ten pomôže. Drevo ťahať. Aj odvezie do dediny. A je podobne nenáročný, ako tento človek. Ešte oveľa nenáročnejší. Aj v zime si najradšej vyhrabáva sám spod snehu trávu. Aj keď na pôjde sena dosť. V rámci vrchárskych možností.

A čo sad? Pôvodné odrody vrchárskych sliviek – ringloty jemne reznuté vraj broskyňami. Nikde inde na svete také čosi nerastie, len v týchto kopcoch nad Kokavou smerom k Poľane. A jabĺčka. Vydržia až do konca zimy v dobrej pivnici. Chvála za tieto živinky. Hrušky v sene zmäknú. Čo nepozbieraš, zjedia kozy. A k jari dajú mliečko. Jój, najzdravšie. Ozaj, viete že mlieko horských kôz vôbec nesmrdí?

Tak to len na úvod. Aby ste vedeli, že človek ktorý bude písať o našich domácich rastlinných a živočíšnych druhoch sa o tieto bytosti aj stará...