Hurá, ideme na farmu!

Balíme deti aj desiate. Cieľ: ekofarma Odorica pri Levoči. Nakladáme sa a odpovedáme na záplavu otázok: „A to budeme môcť fakt pomáhať? Čo tam chovajú? A majú aj kone? Koľko? Bola si tam? Poznáš ich? Trafíme tam? Dovolia nám dojiť? Akú nám dajú prácu?“

Syn aj netere sú zvedavé, vytešené a priznám sa – aj „namotané“ :O). Hoci si nemyslia, že kravy sú fialové a fakt poznajú a majú zažité domáce zvieratá... po prvý raz budú spať na ekofarme! A keďže časť nákladov za nocľah či stravu sa dá na Odorici odpracovať, samozrejme to chceme využiť. Niežeby sme podporovali nútenú detskú prácu ... ale neurobte deťom radosť. Rady pomáhajú dedkovi v záhrade či pradedkovi v sade, so zberom ovocia, senom, drevom ... premýšľam, čo ich z návštevy zaujme a ako to celé dopadne.

Voňavý obchodík

Schizandra, leuzea, arónia, arália, arnika, radiola, echinacea ... to nie sú zaklínadlá, ale názvy rastlín, z ktorých pani Zuzana Homolová pripravuje výťažky, tinktúry či čaje v kvalite BIO.

Tie sa predávajú v obchodíkoch od Bratislavy až po Veľké Kapušany. V Levoči má vlastnú predajničku, v ktorej okrem svojich rastlinných produktov predáva špaldové či pohánkové a višňové vankúše, čaje Slnečná brána a pod.. Na farme gazduje s pánom Janičinom, ktorý chová zvieratá a tak sortiment rozšírili o maslo, syry (kravské, kozie), mlieko (kravské i kozie), tvaroh a pod. Práve on nás má na farmu odviezť. Stretávame sa v levočskom obchodíku, kde končí o 17.00. Zaujme ma vkusne spracovaná skladačka o Odorici. „A kde je tá bylinková teta?“ vyzvedá mladšia neter. „V Nitre, na takej výstave - Agrokomplex.“ Pán Janičina vybaví poslednú zákazníčku a nakladáme naše ruksaky do jeho auta. „Wow, pôjdeme tereňákom ...“ poteší sa syn. Dobrodružstvo začína.

Hurá, sme na farme!

Farma nie je z Levoče ďaleko, ale je prístupná len poľnými cestami, ktoré sú zjazdné počas sucha. Na pešo vraj ide o približne hodinovú prechádzku. Gazda Laco Janičina nám postupne rozpráva o vzniku farmy, jej zameraní. Deti sa osmeľujú a postupne vyzvedajú. Na gazdovstve nás ako prví vítajú jej psí obyvatelia. Zložíme si veci a obchádzame hospodárstvo.

Gazda nás zoznamuje s jeho obyvateľmi – prasiatkami, koňmi, kozami, kravami, teliatkom... čo ktoré zviera potrebuje, ako sa im darí, ako sa ktoré volá, prečo ho chovajú, aký majú denný režim. Zaujme ma koza Ivanka, ktorú si kúpil a na gazdovstvo umiestnil jeden z priateľov farmy. Chodí si po vlastný syr a mlieko :O). Krásne prostredie zvádza k predstavám o romantickom živote v pokoji a bez stresu... avšak starostí je okolo gazdovstva dosť. Záleží od priebehu počasia aj od náhod. Jeden rok si na špalde pochutili jelene, inokedy so zberom úrody pomohli až veľmi aktívne diviaky.

---

---

---

Užitočná sa ukázala spolupráca s Priateľmi Zeme, ktorí práve v Odorici pravidelne organizovali letné ekotábory (tento rok boli na farme v Devičanoch). Obzeráme hlinenú stavbu, ktorá sa pod ich rukami zrodila. „Ujo a o toto všetko sa teraz budeme starať?“ pýta sa nadšene náš syn. Deti si pýtajú prácu, takže v rozhovoroch budeme pokračovať neskôr. Gazda nás ešte ponúkne kravským mliekom a rozpráva historku o jednom zo svojich zákazníkov, ktorý ho kupuje pre svoje šteniatka, lebo sa bojí, aby sa im z toho krabicového niečo nestalo. „Tak som sa ho spýtal, že prečo nevezme z neho aj deťom - či o ne sa nebojí. A on? Že veď deti sú na krabicové zvyknuté.“

Debatíme o kvalite potravín v našich obchodoch, o ich chuti, stave nášho poľnohospodárstva... Štvorročnej neterke sa nevidí farba mlieka - je žlté. Zvyk je železná košeľa, tak gazda zlial smotanu a ponúkol jej takéto mlieko. Ešte bolo žlté. Tak vošiel dnu, priniesol iný pohár – s bielym mliekom – a bola veľmi spokojná: „Biele mám rada“. („Koziemu mlieku nesadá smotana“, smeje sa popod fúzy gazda). A tak ho pila aj na večeru, aj na raňajky... s kakaom aj bez :O). Dostávame prútené košíky a vydávame sa k bylinkovej časti farmy. Dostali sme prácu: otrhať lupienky echinacei. Rozprávame sa, plníme košíčky a užívame ticho.

Deti sú prekvapivo vytrvalé – chcú si nocľah zaslúžiť :O). Lupienky dávame na sitá, aby sa vysušili.

Deti si ešte niekoľkokrát obišli farmu. Fantazírujú. Sedia striedavo pri ohni a pri psíkoch.

Ochutnávame rôzne druhy a spôsoby spracovania syra aj slaninku z mangalice.

Rozprávame sa o farmách, farmároch, predaji z dvora, rôznych modeloch spolupráce so spotrebiteľmi... Teším sa, že o produkty z tejto farmy je záujem, že ľudia zareagovali aj na ponuku stráviť časť leta na farme.

Určite k tomu prispievajú aj informácie zverejnené na vlastnej webstránke farmy, čo nie je zatiaľ na Slovensku úplne bežné (na škodu veci, ťažšie sa ľuďom hľadá ten „ich“ farmár v regióne).

Spalo sa nám dobre, ale krátko :O). Pred šiestou nám spraví budíček staršia neter: „Už môžem ísť dojiť?“ „Kľudne spi, dohodli sme sa na 7.30.“ „A čo keď už bude podojené?“ „Neboj sa, gazda sľúbil, že na Vás počká.“ „Tak dobre“, odpovie nie príliš nadšene. Nakoniec sa dočkala :o).

Po raňajkách ešte prezeráme kroniku gazdovstva, ktorá je zaplnená fotkami z rôznych akcií (výroba korbáčikov, zabíjačka, stretnutia) či návštev. Pripisujeme tú našu. Deti si ešte niekoľkokrát obchádzajú farmu. Vžili sa do predstavy, že je na chvíľu gazdovstvo ich. A skúšajú nás: „A vieš, že býk je farboslepý? A vieš ako sa volá táto koza? A vieš odkiaľ je toto teliatko? A vieš, že tieto prasiatka potrebujú...“ Rozlúčkové foto a nasadáme do tereňáku. Čaká nás Levoča, Spišský hrad. Deti by najradšej ostali ešte týždeň. „Nebojte sa, vrátime sa sem.“ A veru sme sa aj vrátili hneď o pár minút – po zabudnuté topánky :O).

Hurá i smútok po farme

Pri návrate si mladšia neterka vzdychla: „Škoda, že sme mali taký pekný deň“. „Škoda?“ uisťujem sa, nakoľko sa jej ešte podarí zameniť význam niektorých slov. „Áno, škoda. Lebo s nami nebola moja maminka a nemohla som jej to ukázať“. Staršie deti dodávajú: „Bolo to super! Vrátime sa a zostaneme dlhšie.“