Začalo sa to asi takto: doma sa nám minul olej a keďže zásobiť domácnosť je moja starosť, zašiel som do dediny a z búdky zatelefonoval do biopredajne, v ktorej, pokiaľ sa dá, nakupujeme biopotraviny pre našu domácnosť. Predajňa patrí našim priateľom, a keď ju asi pred rokom (možno ako jednu z prvých na Slovensku) otvorili, so ženou sme sa veľmi potešili, že si nebudeme musieť zadovažovať potraviny v BIO kvalite iba zo zahraničia, ale že si ich budeme môcť kúpiť aj tu, na Slovensku. Cenovo boli porovnateľné – väčšinou tiež z dovozu. Náš záujem pomôcť dobrej veci ako sa dá viedol k rozhodnutiu – prednostne nakupovať v tejto predajni.

Na Slovensku je to tak

Do tejto doby totiž na Slovensku, až na pár výnimiek, takmer nebolo možné kúpiť potraviny v BIO kvalite. Nie že by ich nikto na Slovensku nepestoval. Ekologickí poľnohospodári existujú na Slovensku už viac ako desať rokov (obhospodarujú asi 2,5% poľnohospodárskej pôdy = cca 50 000 km²; do systému je zaradených okolo 80 subjektov). Ale kúpiť tak pred rokom ich produkty bolo takmer nemožné. Dôvod bol jednoduchý – väčšina z nich (viac ako 95%) sa vyviezla do zahraničia. Aj dnes by nám na spočítanie našich domácich spracovateľov a výrobcov biopotravín stačili prsty 1 ruky.

Smutné na tom je, že u nás vypestované bioprodukty niekto šikovný v zahraničí spracuje na výrobok. My si potom musíme kupovať drahé dovozové biopotraviny (možno aj spracované zo slovenských bioproduktov) a náš štát to všetko ešte dotuje. Keď nám tu už nezostávajú bioprodukty, aspoň tá čistejšia krajina nám tu zostane (našťastie je zatiaľ nie je možné vyviezť).

Moja žena iný olej ako v BIO kvalite nechce

Bio-olivovy olej od Paľa Zimana
dovezený z Holanska.

Ale vrátim sa späť k dôvodu môjho telefonátu do biopredajne – oleju. Telefón mi zodvihla predavačka a s ľútosťou mi oznámila, že bio-olivový olej, ktorý u nich pravidelne kupujem, nemajú a ani nevedia, kedy budú mať. Problém bol s dodávateľom. Bohužiaľ sa na neho nedá spoľahnúť a iný zatiaľ na Slovensku nie je. Takže buď počkám do neviem kedy alebo si môžem kúpiť iný, ten je ale o polovicu drahší. Dať o polovicu viac za olej, pri našom skromnom domácom rozpočte, sa mi zdalo veľa.

Ale čo teraz? Moja žena iný olej ako v BIO kvalite nechce. Už je raz taká, keď si niečo zaumieni, tak to aj urobí. Pred niekoľkými rokmi sa rozhodla, a tak dnes doma iné ako potraviny v BIO kvalite nemáme. Ja som sa jej rozhodnutiu potešil – byť zdravší, na tom predsa nie je nič zlé. Biopotraviny sú síce o niečo drahšie, ale lieky a doktori tiež nie sú zadarmo. A my ani jeden nemáme záujem zveriť svoje zdravie lekárom a tak sa oň staráme sami.

Okrem toho kupovaním biopotravín podporujeme aj mnohé ďalšie dobré veci – ekopoľnohospodárstvo je šetrnejšie k pôde, neznečisťuje vody chemikáliami, vytvára rozmanitejšiu krajinu a napomáha rozvoju vidieka; v biopotravinách nie sú použité zdraviu škodlivé chemikálie (rôzne dochucovadlá, farbivá a konzervačné látky)... Nakoniec, práve biopotraviny sú tie normálne potraviny, ktorými sa ľudia stravujú odjakživa, teda okrem posledných asi 100 rokov.

Ale čo s našim olejom? Pohľad do peňaženky hovorí jednoznačne – o polovicu viac je veľa. Čo s tým? možno si teraz myslíte: „Čo tak veľmi rozmýšľa nad peniazmi? Predsa, keď si kupujú iba biopotraviny, ktoré sú drahšie ako konvenčné, nemôžu mať problém s peniazmi.“ A máte v podstate pravdu – s peniazmi „nemáme“ problémy. Ale to ešte neznamená, že ich máme veľa. Skôr je to o tom, koľko ich pre život potrebujeme.

Zdravie, šťastie, sloboda, ale aj zodpovednosť

Paľove a Erikine kráľovstvo

Na vysvetlenie: je to už niekoľko rokov, čo sme sa rozhodli a odišli žiť na kopanice. Dôvodov bolo viac. Hlavný bol ten, že sa nám nepáči, ako vyzerá a kam kráča naša spoločnosť (keď peniaze sú dôležitejšie ako ľudia). Nechceme sa zúčastňovať na ničení Zeme (nášho domova) a ľudstva samotného. Z toho vyplýva aj druhý, už spomínaný dôvod: chceme žiť a byť šťastní a k tomu patrí okrem slobody, zodpovednosti a pod. aj zdravie.

Na jeho udržanie má vplyv životný štýl a tiež kvalita potravín, ktoré jeme. Kvalitné a dobré jedlo, to dnes niečo stojí a keď sme nechceli väčšinu nášho života stráviť zarábaním peňazí na jedlo, pestujeme si ho sami – samozrejme ekologicky. Keď to dokázali naši dedovia, prečo by sme to nedokázali aj my? Aj oni hospodárili ekologicky (vtedy „normálne“) – veď vtedy ešte neexistovali chemické postreky a umelé hnojivá. Okrem toho sme obaja vegetariáni, čo je pre takýto život oveľa jednoduchšie a praktickejšie (veď 1 prasa zje za rok toľko jedla, ako 10 vegetariánov).

Čo si zatiaľ nedokážeme dopestovať alebo vyrobiť, a nevieme sa ešte bez toho zaobísť, si kupujeme. Ako napríklad už spomínaný olej. Okrem neho zatiaľ musíme kupovať obilie (na múku, chlieb a pod.), soľ a tento rok aj trochu zeleniny a ovocia. Na týchto pár vecí mi môj rodičovský príspevok bohato vystačí. (Samozrejme, že to nie je vždy jednoduché, ale pri troške skromnosti to vždy nejako ide – ale to by mohla byť úplne samostatná téma.)

No poďme späť k oleju. Dohodol som sa s predavačkou, že ak by mi majiteľ predajne dal ten drahší olej s nejakou zľavou, tak aby mi ho vzala, že si preň ku nej domov prídem. (To je výhoda malých obchodov, skúste si niečo také zjednávať v supermarkete.) Keď som k nej prišiel, vítala ma s úsmevom. Mala pre mňa olej a vraj mi vyjednala ešte lepšiu zľavu, ako som chcel. Malo to však jeden háčik: musel som svojmu priateľovi – majiteľovi predajne – sľúbiť, že mu napíšem článok do časopisu. Vraj niečo o ekologickom poľnohospodárstve na Slovensku. Tak som si k tomu sadol a dúfam, že to je aj o ekologickom poľnohospodárstve.

Situácia sa zlepšuje

Na záver rád dodávam, že v posledných mesiacoch sa situácia na Slovensku zlepšuje. Pribudli obchody s biopotravinami, zvyšuje sa aj počet výrobcov biopotravín a už existujú aj prví biopestovatelia zeleniny a biopečivo. Zvyšuje sa aj počet biospotrebiteľov. Problémy sú však stále, pretože niektorí ľudia, pracujúci v tejto oblasti, namiesto toho, aby na tejto krásnej myšlienke (produkcia, distribúcia a predaj biopotravín) spolupracovali a rozvíjali ju, snažia sa medzi sebou súťažiť. Ale to je potom znova len a len o peniazoch a nie o nás, ľuďoch.

Olej, ktorý zvyčajne domov kupujeme, zatiaľ v našej biopredajni stále nemajú (vraj nie je ani v Čechách). Tak sme si ho museli doviezť zo zahraničia. Ale už dnes sa tešíme, že si ho budeme môcť znovu kúpiť v našej biopredajni (pán vedúci mi to sľúbil). A možno bude aj lacnejší – lebo čím viac ľudí bude kupovať biopotraviny a čím viac ich bude slovenských, tým menej budú stáť. A keď nie – nevadí, hlavne, že sa podporí dobrá vec.

P.S. Akákoľvek podobnosť tohto príbehu so skutočnosťou nie je vôbec náhodná.