Možno ani nedokážeš dať tej pôde a tým rastlinám potom všetko, čo potrebujú?

PZ: Pri tej rýchlosti nie, určite. Ešte asi dva roky dozadu som si dal traktorom poorať záhradu - bolo to tak za desať minút, len taký kúsok, čo mi sused zoral. Ale je to úplne iné, keď si to porýľujem sám... V čom je to iné? Vraví sa, že najlepším hnojivom je ruka záhradníka. Jeden pán, ktorý ma tu raz bol pozrieť, vravel, že pestujeme kultúrne plodiny a tie potrebujú kultúrne prostredie - a pokiaľ pracuješ ručne, alebo jednoduchým náradím v tej záhrade, tak máš čas, venuješ pozornosť tým rastlinám a naozaj je to na tých rastlinách vidno. Sú rôzne výskumy, pokusy a výsledky o tom, že rastliny reagujú na hudbu a reagujú na to, či sa človek s nimi rozpráva alebo nie. Človek to môže niekde čítať ako perličku, ale ono je to realita. Ja to vidím - plochy, ktorým sa nevenujem a plochy, ktorým sa venujem viac, sú rozdielne – a aj keď sa možno neurodí viac, kvalitatívne majú tie potraviny inú hodnotu a dajú tomu telu viac.

Je to ťažko merať na vitamíny a na takéto veci, ale videl som rozbory - mikroskopické snímky biodynamicky pestovanej zeleniny a bežnej zeleniny, a tá zelenina mala rozdielnu štruktúru molekúl - čím to je? Je to používaním inej techniky a inej technológie? Alebo iným prístupom k tým rastlinám?

Myslím si, že všetky živé bytosti potrebujú lásku a pozornosť a takisto aj ľudia, a takisto aj rastliny. Pokiaľ sa im venuješ, pokiaľ im dáš tú svoju pozornosť, trebárs ich pochváliš ako pekne rastú, ty sám sa potešíš ako ti to pekne rastie a oni sa ti za to odvďačia tým, že budú rásť ešte krajšie.

Takže dá sa povedať, že tvojím základným pracovným nástrojom je láska? Platí to aj na záhradných škodcov?

PZ: No - neexistujú škodcovia v prírode. Celá príroda je založená na tom, že jedno žije z druhého - ten potravinový reťazec existuje a nikto sa to nesnaží meniť, je daný. A vyčleniť si právo na to, že táto rastlina je iba pre mňa - myslím si, že na to nemáme právo. Tak veľmi často sa tvárime, že my sme tu páni tvorstva a že my tu o všetkom rozhodujeme, ale ono to tak celkom nie je. A s tými takzvanými škodcami je to takisto - ich úloha v prírode je odstraňovať poškodené alebo nezdravé rastliny. Je to vlastne ich úloha, a pokiaľ je rastlina napadnutá škodcami, znamená to, že je slabá - je to o tom prirodzenom výbere a o tom najsilnejšom, ktorý prežíva. Ak budem mať zasadené zemiaky a budem tam mať päťdesiat koreňov, na dvoch koreňoch budem mať mandelinky a zožerú ich úplne celé a ostatných sa ani nedotknú, znamená to, že tie dve boli možno napadnuté, alebo slabé, alebo to bol zlý zemiak, ktorý som zasadil, a tie ostatné sú zdravé a silné a tie mandelinky z nich možno budú jesť, ale nezničia ich. V podstate od vtedy, čo som začal, snažím sa pristupovať k tomu tak, že vlastne všetko v záhrade je dobré, potrebné - že každý živý organizmus je vítaný. To je aj o tej biodiverzite - čím viac druhov v záhrade je, tým je to lepšie - od vtedy nemám nejaký veľký problém, že by mi naozaj zničili úrodu. Zožerú veľa, ale stále tam rastie dosť na to, aby som mal aj ja.

Ja to cítim tak - keď príde do záhrady človek a vidí - aha škodcovia, žerú mi rastliny, musím ich pozabíjať a začne ich zabíjať, nech už ručne, chemikáliou alebo dokonca ekologickým preparátom, to je jedno, vytvára tým zabíjaním určitú negatívnu energiu, negatívne myšlienky voči tomuto hmyzu, atmosféru strachu – a ten hmyz bude mať pocit ohrozenia a ak existuje pud sebazáchovy, jediná šanca toho hmyzu ako prežiť je množiť sa viac. Vlastne táto negatívna energia, ktorú ten záhradník vo svojej záhrade alebo ten hospodár alebo roľník vytvorí, automaticky podporí žravosť týchto zvierat, ich rozmnožovanie, pretože pud sebazáchovy im velí množiť sa, množiť sa, množiť sa. A naopak - akonáhle tam vytvoríš pozitívum, možno im nemusíš popriať dobrú chuť, ale aspoň ich nebudeš zabíjať, oni si tam budú žiť v pohode, kľude, vedia, že môžu vychovať potomstvo...

Mal som vlastne dve také skúsenosti, ktoré ma priviedli k aplikácii tejto metódy - nehovorím, že ju robím ideálne, pretože sem-tam sa ani mne nepáči, keď mi žerú trebárs posledný kaleráb, ktorý tam mám. Tá prvá skúsenosť bola, a vtedy som sa vlastne vôbec dopočul o tomto spôsobe, hneď prvý rok: strašne sa mi premnožili slimáky, najviac som ich mal na fazuli. Čo fazuľa trošku cez deň narástla, tak oni v noci zjedli a mal som len také paličky. Nevedel som si pomôcť a tak som slimáky zbieral do pohára, a potom som ich zabíjal. Bol tu kamarát a ten sa ma pýta, že prečo ich zabíjam a poradil mi, že nech skúsim, koľko prejde taký slimák za deň - možno päť metrov, nech to vynásobím tristošesťdesiatimi piatimi, zanesiem ich tak ďaleko a rok ich neuvidím. Tak sme sa zasmiali, na jednej strane mal pravdu a bola to určitá pozitívna alternatíva, na druhej strane sa mi to ale zdalo príliš utiahnuté, až moc bláznivý nápad. Hneď na to som ale v Biomesačníku čítal o tomto hospodárení s láskou, bez zabíjania. Tak som si povedal, že to skúsim, a šiel som do tej záhrady a vravím tým slimákom: “Pozrite sa, tak ja už vás zabíjať nebudem a zjedzte si, čo chcete, ale bol by som radšej, keby ste žrali naozaj len tie vonkajšie listy z tej kapusty a to čo je choré a mne necháte niečo tiež.” Moje veľké prekvapenie bolo, keď som druhý deň prišiel a nenašiel som takmer ani jedného slimáka na tej fazuli. Tak som sa zasmial, že cha, sranda, ono to funguje, no ale skutočne potom fazuľa dorástla a obral som ju.

A dva roky dozadu som mal zase takú skúsenosť s voškami. Prerábali sme dom a nebolo toľko času na záhradu a bola taká dosť zanedbaná, no a všetky hlúboviny a kapustoviny boli celé zavoškované. Rozmýšľal som, čo s tým budem robiť, pretože sa mi nič neurodí, nič nebudem mať, no a vravím priateľovi, či by mi nepriniesol striekaciu mašinu, že by som to aspoň nejakou žihľavou postriekal alebo nejakým takým bylinkovým výluhom, ktorý proti tým voškám účinkuje. A hneď nato tu zastavilo auto a z neho vystúpil nejaký pán, nikdy som ho nevidel, bol to starší pán, dôchodca, okolo sedemdesiat, a hovorí, že sa prišiel pozrieť, lebo že čítal o nás v Biomesačníku (robili sme tu biodynamický seminár). Tak sme sa prešli po záhrade a po takom dlhšom rozhovore hovorí: “Ale viete, hlavne som vám prišiel povedať, že s tou láskou na tej záhrade, že to funguje.” Ja som zostal teraz taký prekvapený a on hovorí: “Naozaj, ja som to skúsil.” A tak mi porozprával ako sa mu darí na záhrade, a keď odišiel, rozmýšľal som, prečo prišiel zrovna dnes, keď som poslal priateľa pre striekaciu mašinu. Človek, ktorého som nikdy nevidel... Tak som sa vrátil do tej záhrady a vravím tým voškám: “Ten pán, čo prišiel, nebola to asi náhoda... Tak ja vás teda striekať nebudem a bolo by dobré, keby že mi tam niečo necháte.” No a s tým som odišiel spať. Druhý deň som znova šiel pozrieť do záhrady a skutočne tam bolo možno desať percent tých vošiek v porovnaní s predchádzajúcim dňom, a boli len na niektorých rastlinách. A to bola už vec, ktorá ma presvedčila. Možno sa to zdá čudné a smiešne alebo veselé, ale ja som to prežil a videl, čiže ja tomu verím.

Čo pre teba vlastne znamená “ekologicky únosné hospodárenie”? Na akých princípoch hospodáriš?

Nechcem to pomenúvať, lebo tie chlieviky nemám veľmi rád...Snažíme sa hospodáriť tak, aby sme mali čo potrebujeme a aby sme minimálne zasahovali do prírody, aj do tej záhrady. Čiže napríklad trhám aj ja burinu, ale trhám ju naozaj len keď je to nutné, keď vidím, že by prerástla, potlačila tie kultúrne plodiny, ktoré ja som tam vysadil. Ale neudržujem hriadky bez buriny úplne čisté, vypleté. Snažím sa tú burinu potlačiť aj mulčom a držať ju pod kontrolou, ale myslím si, že tá záhrada je taká polodivoká a tie zásahy sa snažíme robiť len minimálne. Aj keď vždycky keď človek chce niečo dostať, musí niečo dať - funguje to tak vo svete, aj v prírode.

Jediná “mechanizácia”, ktorú pripúšťam - je konská sila - to je pre mňa prijateľné a trvalo udržateľné. Spaľovací motor nevidím ako trvalo udržateľný. Len sem tam, keď je to nutné - dáme si napríklad doviezť drevo. Ale aj to iba preto, že vlastne stále sme na začiatku - aj keď sme tu už šiesty rok, ešte stále nie sme riadne zabehnutí.

Čo sa ti v tvojom hospodárení osvedčilo, čo by od teba mohli prevziať aj iní - ako inšpiráciu? Čo by si odporučil iným gazdom?

PZ: Nechať sa viesť intuíciou a prírodou. A nie knižkami. Knihy sú dobré pre informáciu, ale držať sa ich je nie vždy únosné a ono je to tak - moja skúsenosť s knižkami - každý autor takej knižky má skúsenosť z vlastnej záhradky, z vlastného poľa a už žiadne iné pole nie je to isté. Literatúra môže dať nejakú inšpiráciu alebo informáciu, ako by to mohlo byť, ale na tej danej záhrade je to vždycky inak. A potom ešte - burina v záhrade nie je zlá. Vlastne snažiť sa vyplieť všetku burinu v záhrade je snažiť sa potlačiť prirodzenú ochranu zeme. Tá pôda má svoj imunitný systém v podobe buriny - ako náhle je niekde otvorená pôda, kde by mohlo dôjsť k erózii alebo k poškodeniu, tam okamžite nastupujú buriny, ktoré pôdu chránia.

Hovoril si, že tvojím cieľom je celkom sebestačné gazdovstvo. Ako ďaleko ste na tej ceste k celkovej sebestačnosti?

PZ: Nie sme sebestační, ešte máme veľa čo dobiehať... Sebestační sme čo sa týka zeleniny, ovocia, ale trebárs v obilí zatiaľ nie. Skúšali sme, a aj sa niekedy urodilo pekne, aj som to vymlátil, ale to bolo zatiaľ iba na skúšku. Takže zatiaľ s obilím sebestační nie sme - čo je napokon základná potravina - takže to zatiaľ nakupujeme - snažíme sa v bio kvalite, pokiaľ sa dá. V budúcnosti - keď začnú kone robiť - budeme aj obilie pestovať. S pomocou tých koníkov to už hravo zvládneme. Celkom sebestační ale asi nebudeme nikdy, pretože - olej, cukor, soľ - to sú veci, ktoré nedokážeme vyrobiť. Teoreticky áno, ale prakticky je to nereálne sa s tým baviť. Jedine nájsť nejakú inú alternatívu a náhradu - napríklad nahradiť olej živočíšnym tukom, napríklad z masla - gí - prepaľované maslo, z ktorého sa dá získať čistý tuk - v Indii, kde to používajú, je to základný tuk v domácnosti. Takže - je to úvaha, možno že sa nám to časom, až bude kravička, podarí. Určite by sme boli radi, keby sa to podarilo byť sebestační, ale jednej rodine samej je ťažko byť sebestačný, lebo to musíš byť kováč, stolár, poľnohospodár, obuvník, krajčír a ja neviem ešte čo všetko možné a to je moc.

Poznámka autora: Tretie a zároveň záverečné pokračovanie rozhovoru si môžte prečítať zajtra, 11. novebra 2004.